Budhizmus je jedným z najväčších svetových náboženstiev z hľadiska počtu nasledovníkov, geografického rozloženia a sociálno-kultúrneho vplyvu. Aj keď je to v podstate „východné“ náboženstvo, získava si čoraz väčšiu popularitu a vplyv aj v západnom svete. Je to jedinečné svetové náboženstvo svojho druhu, ale má veľa spoločného s hinduizmom, a to karma (kauzálna etika), Mayovia (zjavenie sveta) a Samsara (cyklus reinkarnácie) hrajú úlohu v oboch systémoch doktríny. Budhisti veria, že konečným cieľom človeka je prísť k takzvanému „osvieteniu“

Zakladateľ budhizmu, Siddhartha Guatama, bol pokračovateľom indickej kráľovskej rodiny a narodil sa okolo roku 600 pred naším letopočtom. Podľa legendy žil luxusne a mal malý alebo žiadny kontakt s vonkajším svetom. Jeho rodičia ho chceli chrániť pred vplyvom náboženstva a pred všetkými druhmi utrpenia a bolesti. Raz však v troch po sebe nasledujúcich víziách uvidel starého muža, chorého muža a potom kostru. Potom sa vo štvrtej vízii pred ním objavil pokojný mních žijúci v asketizme (to znamená bez akéhokoľvek luxusu alebo pohodlia). eď videl pokoj mnícha, rozhodol sa dať hlavu aj asketizmu. Obrátil sa chrbtom k bohatstvu, aby hľadal osvietenie prostredníctvom sebadisciplíny. Začal sebaľútosti a intenzívnu meditáciu a stal sa vodcom medzi svojimi rovesníkmi. Jeho úsilie nakoniec vyvrcholilo jediným záverečným podujatím. Zjedol misku ryže a potom si sadol pod figovník (alebo Bodhiho strom), aby tam meditoval, kým nedosiahol „osvietenie“ alebo nezomrel. Napriek pokušeniam a práci dosiahol osvietenie do nasledujúceho rána. Od tej doby sa o ňom začalo hovoriť ako o „osvietenom“ alebo „Budhovi“ a začal učiť svojich spoluobčanov mníchov pravdy, ktoré poznal, medzi ktorými už získal značnú autoritu. Päť z jeho spoločníkov sa stalo jeho prvými učeníkmi.

Čo si Guatama uvedomil? Toto osvietenie je v „strednej ceste“, t.j. nie v luxusnom spôsobe života, ale ani v sebaľútosti. Okrem toho objavil „štyri vznešené pravdy“: 1) žiť znamená trpieť (Dukha), 2) utrpenie je zakorenené v túžbe (Tanha alebo „pripútanosť“), 3) utrpenie sa dá odstrániť zlomením pripútanosti a 4) tento cieľ možno dosiahnuť nasledovaním ušľachtilej osemnásobnej cesty. „Cesta ôsmich“ pozostáva zo správnej 1) vízie, 2) zámeru, 3) reči, 4) akcie, 5) životného štýlu (mníšsky životný štýl), 6) ašpirácie (správna koncentrácia energií), 7) pozornosti (meditácie) a 8) koncentrácie (sústredenia). Budhovo učenie je založené na takzvaných učeniach. Bol zhromaždený v Tripitake (čo znamená „tri koše“).

Za týmito zvláštnymi doktrínami sa skrývajú doktríny známe v hinduizme, to znamená reinkarnácia, karma, Mayovia, ako aj panteistický pohľad na realitu. Budhizmus tiež poskytuje podrobnú teológiu rôznych božstiev a oslávených osôb, ale rovnako ako hinduizmus je ťažké povedať, aká je koncepcia Boha tohto náboženského systému. Niektoré trendy v budhizme by sa mohli právom nazvať ateistickými, zatiaľ čo iné sú viac panteistické a ďalšie – ako napríklad budhizmus čistej zeme – sú teistické. Klasický budhizmus v každom prípade mlčí o existencii najvyššej bytosti, a preto ho možno považovať za ateistu.

V dnešnej dobe má budhizmus pomerne rôznorodý obraz. V podstate môžeme rozlíšiť dve hlavné kategórie: Theravada (malý hrniec) a Mahajana (veľký hrniec). Theravada je mníšska forma budhizmu, podľa ktorej sú konečné osvietenie a Nirvána privilégiami mníchov, ale budhizmus Mahayana rozširuje osvietenie ako životný cieľ na laikov okrem mníchov. V rámci týchto hlavných kategórií je známych nespočetné množstvo pobočiek, vrátane Tendai, Vajrayana, Nichiren, Shingon, Pure Land, Zen a Ryobu. Je preto dôležité, aby každý, kto chce pochopiť budhizmus na základe svojho štúdia klasického, historického budhizmu, neveril, že vie všetko o budhistickej škole.

Budha sa nikdy nepovažoval za boha ani za žiadnu božskú bytosť, ale skôr za „sprievodcu“. Niektorí z jeho nasledovníkov ho povýšili do božskej hodnosti až po jeho smrti, hoci nie všetci jeho nasledovníci o ňom takto uvažovali. Kresťanstvo na druhej strane v Biblii jasne uvádza, že Ježiš bol Syn Boží (Matúš 3:17): „A z neba bolo počuť hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa teším.“ (Matúš 3:17) „Ja a Otec sme jedno“ (Ján 10:30). Nikto, kto nevyznáVa Ježiša za Boha, sa nemôže nazývať kresťanom.

Ježiš o sebe povedal, že on je tá cesta, teda nie len niekto, kto bude viesť druhých. Čítame o tom v Jánovi 14:6: „Ja som cesta, pravda i život; Nikto nemôže prísť k Otcovi, iba ak skrze mňa.“ V čase, keď Guatama zomrela, sa budhizmus stal dominantným náboženstvom v Indii a o tristo rokov neskôr už dobyl takmer celú Áziu. Spisy a výroky pripisované Budhovi boli zaznamenané asi štyristo rokov po jeho smrti.

Budhizmus v podstate považuje hriech za nevedomosť, a hoci nazýva hriech „morálnou chybou“, interpretuje „dobro“ a „zlo“ v nemorálnom kontexte. Karma je vyvažovací mechanizmus prírody, ktorý nie je kontrolovaný žiadnou vyššou bytosťou. Prírodu nemožno nazvať morálnou alebo nemorálnou, takže karma nie je morálny zákon a v konečnom dôsledku ani hriech nie je nemorálnosť. Môžeme teda povedať, že budhisti si nemyslia, že je morálny problém urobiť chybu, pretože je to v podstate neosobná chyba, nie medziľudský priestupok. Dôsledok tohto spôsobu myslenia je mimoriadne škodlivý. Podľa budhistov je hriech skôr prešľapom ako hriechom proti povahe svätého Boha. Táto interpretácia hriechu nezodpovedá vnútornému morálnemu svedomiu, ktoré obviňuje človeka z jeho hriechu pred svätým Bohom (Rim 1-2).

Pretože budhizmus považuje hriech za neosobnú a napraviteľnú chybu, nesúhlasí s náukou o hriešnosti človeka, ktorá je jedným zo základných princípov kresťanstva. Biblia učí, že hriech človeka má večné a nekonečné následky. V budhizme nie je potrebné, aby Spasiteľ zachránil ľudí pred zatratením za hriech. Pre kresťanského veriaceho je Ježiš jediným spôsobom, ako uniknúť večnému zatrateniu. Budhisti môžu dúfať v morálny život a prosbu osláviť ľudí prostredníctvom meditácie len vtedy, ak majú dosiahnuť osvietenie a nakoniec Nirvánu. Okrem toho je v budhizme takmer zaručené, že človek bude musieť prejsť mnohými reinkarnáciami, aby splatil obrovský karmický dlh, ktorý sa časom nahromadil. Pre skutočných nasledovníkov budhizmu je náboženstvo v skutočnosti morálnou a etickou filozofiou zakotvenou v samoľúbom životnom štýle. Realita v budhizme nie je osobná, a preto nemá nič spoločné s láskou. Nielenže považuje Boha za ilúziu, ale tým, že neklasifikuje hriech ako morálnu chybu a odmieta všetky hmotné bytosti ako mayov („ilúzie“), človek stráca dokonca aj svoju vlastnú „bytosť“. Samotná osobnosť sa stáva obyčajnou ilúziou, zdaním.

Budha údajne neodpovedal na otázku, ako svet začal alebo kto/čo stvoril vesmír, pretože v budhizme neexistuje začiatok a koniec, ale namiesto toho nekonečný cyklus narodenia a smrti. Vynára sa otázka, aký druh Bytia nás stvoril, aby sme žili, zažili veľa bolesti a utrpenia a potom zomreli znova a znova. Človek si kladie otázku, aký to má zmysel. Kresťania vedia, že Boh poslal Svojho Syna, aby za nás zomrel a zachránil nás pred večným utrpením skrze Svoju jednorazovú obeť. Ježiš prišiel, aby nám dal vedieť, že nie sme opustení a že nás niekto miluje. Kresťania vedia, že život nie je len o utrpení a smrti, ale „teraz sa prejavil zjavením nášho Spasiteľa Krista Ježiša, ktorý zlomil moc smrti a vyniesol na svetlo skrze evanjelium život, ktorý nemôže pominúť“ (2 Timoteovi 1:10).

Budhizmus učí, že Nirvána je najvyšší stav bytia, stav čistej existencie, ktorý možno dosiahnuť individuálnymi prostriedkami. Nirvána je v protiklade so všetkými racionálnymi vysvetleniami a logickými systémami, takže ju možno pochopiť, učiť, nie vysvetliť. Ježiš na druhej strane učil veľmi konkrétne o nebi. Povedal, že naše fyzické telá zomrú, ale náš duch vystúpi k Nemu v nebi (Marek 12:25). Budha učil, že ľudia nemajú svoje vlastné duše, pretože ja alebo ego je len ilúzia. Budhisti nemajú milostivého nebeského Otca, ktorý poslal Svojho Syna, aby zomrel, aby zachránil naše duše, pre našu spásu a pre nás, aby sme prišli k Jeho sláve. To je v konečnom dôsledku dôvod, prečo musíme odmietnuť budhizmus.