Kto sú starokatolíci?

Katolícka viera, katolícki kresťania. Keď to väčšina ľudí počuje, okamžite si predstaví spoločenstvo pod vedením pápeža, rímskokatolícku cirkev. Niet pochýb, že drvivá väčšina katolíkov patrí k tejto cirkvi. Existujú však aj iné katolícke spoločenstvá, ktoré sú nezávislé od Ríma a nepodliehajú autorite pápeža. To znamená, že nie je možné stotožňovať katolíka s rímskokatolíkom (vrátane katolíkov východného obradu, ktorí sa hlásia k Rímu). Do rodiny katolíkov patria okrem iného aj starokatolíci

Starí katolíci. Toto je určite prvá myšlienka mnohých: „To musí byť nejaká nábožensky silne konzervatívna, staromódna, od života odtrhnutá spoločnosť.“ Nič nemôže byť ďalej od pravdy. Pravý starokatolicizmus v klasickom zmysle sa vyznačuje otvorenosťou, liberálnym myslením v tom najlepšom zmysle slova a zároveň neprerušenou vernosťou a dodržiavaním apoštolskej, katolíckej viery, Kristovho evanjelia. V dnešnej dobe, v dnešnom jazyku, chce hlásať večné pravdy súčasným ľuďom. Chce hovoriť so srdcom aj s mysľou, pretože viera bez citov je chladná, bez života, ale bez myslenia je zasa prázdna a vedie k fanatizmu.

V rokoch 1869-70 sa v Ríme konal takzvaný Prvý vatikánsky koncil, veľké „Svetové zhromaždenie“ biskupov rímskokatolíckej cirkvi. Koncil zvolal pápež Pius IX. Pápež Pius mal v úmysle vyhlásiť dva teologické názory za dogmu, teda článok viery, ktorý musia prijať všetci kresťania: učenie o pápežskej neomylnosti a pápežskú univerzálnu jurisdikáciu. Podľa prvého z nich môže pápež za určitých okolností neomylne hovoriť vo veciach viery a mravov. Vyhlásiť dogmy o „subjektívnom práve“. Druhý mu dáva neobmedzenú plnú právnu moc v cirkvi. Hoci sa na koncile vyvinul silný odpor voči vyhláseniu týchto dvoch doktrín za dogmy (čiastočne z teologických a čiastočne politických dôvodov), nakoniec zvíťazila pápežova vôľa.

Mnohí katolícki veriaci neboli schopní prijať náuky vyhlásené za dogmu z dôvodov svedomia, pretože verili, že ich nemožno odvodiť ani z Písma, ani z cirkevnej tradície, a preto nespĺňali potrebné podmienky na ich vyhlásenie za články viery. Vodcami odboja boli najmä profesori teológie v nemecky hovoriacom svete, medzi ktorými zohral kľúčovú úlohu jeden z najväčších cirkevných historikov 19. storočia, mníchovský profesor Ignaz von Döllinger. Veriaci, ktorí sa hlásili k tomuto hnutiu sa nazývali starokatolíci. Odvolávali sa totiž na dedičstvo a učenie nerozdelenej kresťanskej cirkvi prvého tisícročia (nazývanej katolícka na západe, pravoslávna na východe) – alebo aj starej cirkvi. Podľa ich názoru oficiálna (rímska) katolícka cirkev prijatím nových „dogiem“ zmenila apoštolskú, katolícku vieru a už ju nereprezentuje v celej svojej čistote. Rímskokatolícka cirkev, bez ohľadu na akékoľvek teologické nezhody, bola zároveň stále považovaná za skutočnú, legitímnu katolícku cirkev a starokatolíci stále vnímajú veľkú sesterskú cirkev pod vedením pápeža týmto spôsobom.

Oficiálna cirkev vylučovala (exkomunikovala) starokatolíkov, laikov aj kňazov, aby nemohli prijímať sviatosti a zúčastňovať sa eucharistie. Boli tak nútení vytvoriť nezávislú cirkevnú štruktúru, „núdzovú cirkev“ („Notkirche“). V roku 1873 bola založená starokatolícka cirkev v Nemecku (oficiálne známa ako Katolícke biskupstvo starokatolíkov Nemecka). Prvý biskup, zvolený laikmi aj kňazmi, Dr. Joseph Hubert Reinkens, bol vysvätený biskupom holandskej cirkvi v Utrechte, ktorá bola tiež nútená oddeliť sa od Ríma na začiatku 18. storočia a mala platne (aj keď nedovolene) vysvätených biskupov „z rímskeho hľadiska“, čím sa zabezpečilo, že aj nemeckí starokatolíci mali podiel na apoštolskej postupnosti. V roku 1870 Nemci zrušili povinný kňazský celibát a povinnú spoveď a v nasledujúcom desaťročí zaviedli liturgiu v národnom jazyku namiesto latinskej. V roku 1875 bola založená starokatolícka cirkev vo Švajčiarsku (známa ako Kresťansko-katolícka cirkve – „christkatholisch“). Jej biskupom sa stal Dr. Eduard Herzogot, ktorý bol vysvätený Reinkensom. V roku 1877 následne vznikla starokatolícka cirkev Rakúska. V roku 1889 biskupi Holandska (spomínaná utrechtská cirkev), Nemecka a Švajčiarska vydali teologický základný dokument starokatolíckeho hnutia, Utrechtskú deklaráciu, a vytvorili Utrechtskú úniu, ktorá spája autonómne starokatolícke cirkvi a ich biskupov do vzájomného spoločenstva. Hlavným predstaviteľom a čestným predsedom únie je starokatolícky arcibiskup Utrechtu. Neskôr sa k Utrechtskej únii pripojili ďalšie cirkvi, vrátane Poľskej národnej katolíckej cirkvi (PNCC), ktorú založili poľskí emigranti v Severnej Amerike v roku 1907.

Starokatolíci prijímajú ako dogmu iba tie doktríny, ktoré boli vyhlásené prvými siedmimi ekumenickými koncilmi prvého tisícročia pred veľkou schizmou východu a západu. Neskoršie koncily rímskokatolíckej cirkvi nepovažujú za všeobecne záväzné – rovnako  ako pravoslávni a anglikáni. Pápež je chápaný ako rímsky biskup, ktorý prvý medzi rovnými – má čestný primát kresťanstva, ale nie je považovaný za hlavného nositeľa moci v cirkvi.

Zrušil sa povinný kňazský celibát a povinná spoveď, zaviedla sa episkopálno-synodálna (t. j. s demokratickými prvkami) forma spravovania cirkvi, ktorá dala laikom významnú úlohu pri riadení cirkví. Biskup je volený synodou pozostávajúcou zo zástupcov laikov i duchovných v súlade s tradíciami starej cirkvi. Farárov si volia členovia a členky farnosti spomedzi kňazov, ktorí sa uchádzajú o túto úlohu. Na omšiach môžu eucharistiu prijímať všetci kresťanskí veriaci bez ohľadu na denomináciu. Starokatolíci zdôrazňujú zásadnú úlohu osobného svedomia.

Starokatolícke cirkvi sú tiež priekopníkmi ekumenizmu. Od roku 1931 existuje plné spoločenstvo medzi Utrechtskou úniou starokatolíckych cirkví a Anglikánskym spoločenstvom. V posledných rokoch vedú dialóg aj s rímskokatolíckou cirkvou.

Po celom svete (najmä v Spojených štátoch amerických) existuje mnoho malých skupín, ktoré sa nazývajú starokatolíci, ktoré klasickí, „mainstreamoví“ starokatolíci neakceptujú ako autentických predstaviteľov starokatolicizmu. Pre tieto skupiny je zvyčajne charakteristické, že sa skladajú takmer výlučne z „biskupov“ a „klerikov“, nemajú takmer žiadnych laických  prívržencov a ich vodcovia majú tendenciu držať sa vznešených titulov (patriarcha, arcibiskup). Vo veľkej väčšine prípadov ide o malé spoločenstvá.

Bohužiaľ, ani Utrechtskej únii sa nevyhýbali rozkoly. V roku 1924 sa od Utrechtskej únie odštiepili Mariaviti v Poľsku a v roku 2003 z nej z teologických dôvodov vystúpila aj Poľská národná katolícka cirkev (PNCC) v Severnej Amerike, pretože nesúhlasila so svätením žien, ktoré zaviedla väčšina členských cirkví Utrechtskej únie (prvou z nich bola nemecká cirkev v roku 1996). Okrem toho nesúhlasili so stanoviskom väčšiny členských cirkví Utrechtskej únie k homosexualite, keďže postupne umožnili požehnať v cirkvi trvalé homosexuálne vzťahy (aj keď to zatiaľ nebolo to isté ako sviatostné manželstvo).

PNCC má obmedzené sviatostné spoločenstvo s rímskokatolíckou cirkvou.

V roku 2000, pod jurisdikciou PNCC, bola v Nórsku založená Severská katolícka cirkev (Den nordisk-katolske kirke – NKK) pod vedením bývalých evanjelických farárov, ktorá získala nezávislosť v roku 2011 vysvätením Dr. Roalda Nikolaja Flemestada za biskupa. PNCC a NKK založili Scrantonskú úniu (sídlom PNCC je mesto Scranton v Pensylvánii), ktorej teologickým základom je Utrechtská deklarácia z roku 1889 a Scrantonská deklarácia z roku 2008. Scrantonská únia zahŕňa asi 30 000 starokatolíkov v Severnej Amerike a Európe.

V apríli 2012 bola v Mníchove založená Kresťansko-katolícka cirkev Nemecka (Christ-Katholische Kirche in Deutschland – CKK) ako správa Severskej katolíckej cirkvi (NKK) s určitou vnútornou samosprávou.